My však máme Kristovo zmýšľanie.

Mal som sen alebo niečo ako zjavenie. V tom sne som sa prechádzal v budove, ktorá mala veľa veľkých miestností. V jednej miestnosti som videl skupinu ľudí ako sa modlia. Vošiel som medzi nich a videl som, že sa modlia za nejaké zviera, ktoré vyzeralo ako pes. Čudné pomyslel som si a prešiel som do inej miestnosti. V tej ďalšej miestnosti sa konala konferencia. Bolo tam veľa ľudí radujúcich sa z programu konferencie. Videl som rečniť niekoho na pódiu a zdalo sa mi, že hovorí dlho, okázale a populárne to, čo chcú poslucháči počuť. Potom som sa ocitol v inej miestnosti, kde sa diala okázalá bohoslužba skladajúca sa z rôznych zvykov a tradícií.

Videl som sám seba ako sa snažím niekoho presviedčať, že potrebuje mať osobný a úprimný vzťah s Bohom. Vnímal som, že vo všetkých miestnostiach v tej budove ľudia hovoria o Bohu a zaoberajú sa Bohom povrchne a bez pokánia. Plakal som a presviedčal som ľudí, aby činili pokánie. Nikto ma však nechápal a nikto neprijímal moju snahu. V tom sne alebo videní, neviem čo to bolo, som cítil hlbokú ľútosť nad stavom v akom sa ľudia v tej budove nachádzajú.

Podľa môjho názoru tá budova je cirkev, ktorú ovplyvňuje svet viac ako by si členovia tej cirkvi chceli pripustiť. Jednotlivé miestnosti v tej budove sú rôzne kresťanské denominácie a cirkvi, ktoré vyznávajú Ježiša Krista.

Ľudia v týchto cirkvách správne veria v Boha v troch osobách, chápu evanjelium a mnohí majú hlboké teologické vedomosti, ale predsa im niečo chýba. Niečo ich oddeľuje od Boha. Modlia sa, pôstia sa, venujú čas konferenciám, bohoslužbám a svojím duchovným programom, napriek tomu však nemajú to pravé svetlo, nemajú Božiu slávu.

Tak som si uvedomil, že mnoho kresťanov žije svoje kresťanstvo iba na základe múdrych teologických slov. Slov, ktoré sa dočítali v knihách rôznych autorov. Ďalší si zakladajú kresťanskú vieru iba na svojich tradíciách, duchovných programoch a pod.

Viera v Boha väčšiny kresťanov sa zakladá na ľudskej múdrosti. Ľudská múdrosť je v podstate múdrosť kniežat tohto veku. Je to múdrosť, ktorá môže byť pekne zabalená v obale náboženských tradícií, zvykov a citátov z Biblie. Múdrosť, ktorá sa zakladá na kresťanskej skúsenosti iných ľudí, ktorí o nej napísali hrubé teologické knihy. Múdrosť podoprená možno vedeckým výskumom, sedliackym rozumom, alebo teóriou, ktorá je mixom rôznych pohanských vplyvov.

Kresťania sa modlia za nejakého psa, ktorý predstavuje problém zameraný iba na seba na svoju denomináciu. Týchto modliacich sa kresťanov nezaujímajú hriešnici mimo cirkev. Modlia sa, ale pritom ohovárajú, kritizujú a súdia svojich bratov a o hriešnika by si ani bicykel neopreli.

Iný kresťania trávia čas na rôznych duchovných aktivitách (konferencie, púte, procesie, spevokoly, semináre a pod.) do takej miery, že nemajú čas na hľadanie vedenia Svätým Duchom. Zakladajú si na mnohých teologických vedomostiach, na sprostredkovaných duchovných skúsenostiach iných, ale nemajú osobnú skúsenosť s pôsobením Svätého Ducha.

Pavol apoštol však kresťanom z Korintu vo svojom liste zdôrazňuje, že viera v Boha sa nemôže zakladať na ľudskej múdrosti pretavenej do množstva presvedčivých kázní, teologických kníh, modlitebných knižiek alebo spevníkov, pretavenej v množstve rôznych tradícií a zvykov, ktoré kresťania poverčivo praktizujú.

Pravá a skutočná viera, ktorá vedie ľudí k pokániu a k poznaniu Božej slávy sa musí zakladať na prejavoch a moci Ducha Svätého. Iba Duch, ktorí skúma všetko, aj Božie hlbiny, zjavuje a vyučuje kresťanov k poznaniu Božej múdrosti, ktorou je ukrižovaný Ježiš Kristus.

Viera založená na ľudskej múdrosti je povrchná a telesná a preto neprijíma veci Božieho Ducha a dokonca ich pokladá za bláznovstvo. Preto je toľko kresťanov v cirkvách uzavretých do seba. Zúčastňujú sa bohoslužieb, konferencií, tradícií a zvykov bez hlbšieho vzťahu s Bohom a iba do takej miery, aby ich nik nepokladal za bláznivých fanatikov. Držia si odstup od iných kresťanov a najmä od tých duchovnejších "fanatickejších" a svoju vieru minmo cirkev na verejnosti, v práci alebo v rodine vôbec neprejavujú. Žijú v cirkvách bez potreby pokánia a bez istoty spasenia. Kresťanstvo im neprináša väčšiu radosť ako peniaze, kariéra a rôzne bohatstvá tohto sveta. V prípade, že žijú v nedostatku a v chorobe, tak ich kresťanstvo je rovnako smutné a depresívne ako je smutný a depresívny chorý a chudobný ateista.

Skutočnú radosť zo spasenia a nádej na starostlivosť Božiu má len ten kresťan, ktorí sa necháva naplniť Duchom Svätým a duchovne pochopil čo všetko má k dispozícii skrze ukrižovaného Ježiša Krista. Je to bláznivé radovať sa z istoty spasenia, z istoty uzdravenia a zaopatrenia nebeským Otcom. Je bláznivé prejavovať duchovné optimistické zmýšľanie pre toho, kto zmýšľa telesne a verí, len tomu čo vidí.

Milí čitateľ, zamysli sa nad tým, či veríš duchovne alebo praktizuješ len náboženstvo zdedené po rodičoch alebo naučené tradíciou cirkvi do ktorej patríš. Skús sa zamknúť do komôrky a prosiť Boha nebeského Otca v mene Pána Ježiša Krista, aby ťa naplnil a napĺňal Duchom Svätým. Uvidíš, že Boh ti dá duchovné skúsenosti, tak, aby sa tvoja viera zakladala na osobnej skúsenosti s Bohom skrze pôsobenie Ducha Svätého. Potrebuješ len dve veci k tomu, aby sa tak stalo:

1.     Trpezlivosť (vytrvalosť, neodbytnosť) v hľadaní Boha!

2.     Úprimnú túžbu poznať Boha osobne! 

(začneš pokáním, začneš čítať Bibliu, napr. evanjelium Jána, a začneš svojími slovami hovoriť k Bohu veci, ktoré máš na srdci, akoby si ho videl)

1Kor 2:1-16 Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy. Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme. Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať. No duchovný posudzuje všetko, a jeho nik nemôže posúdiť. Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie, aby ho poúčal? My však máme Kristovo zmýšľanie.