Islam – ideológia, ktorú treba zakázať.

Na svete existujú ideológie, ktoré sú pre svoje okolie nebezpečné, pretože produkujú násilie. Medzi tieto ideológie je možné zaradiť nacionalizmus, komunizmus, fašizmus a náboženský fanatizmus. Nebezpečenstvo týchto ideológii spočíva v ich aplikácii do spoločnosti ľudí. Čím je ideológia systematickejšie uvádzaná do života tým je nebezpečnejšia. Systém ideologizácie spoločnosti sa aplikuje cez rodinu, školstvo a politiku od útleho detstva jedinca spoločnosti. Systém ideologizácie obsahuje knižné publikácie, časopisy a noviny, a dnes aj elektronické šírenie ideí. Tento systém vychováva generácie ľudí, ktorí sú presvedčení, že násilie v mene systému je správne. Mladí ľudia v nacistickom Nemecku, Taliansku alebo Japonsku nemali žiadne morálne zábrany k realizácii násilia. Následne mnohí mladí ľudia nemali zábranu k realizácii organizovaného násilia v komunistickom Sovietskom zväze, Československu, Maďarsku atď. Nacizmus a komunizmus sú nebezpečné politické ideológie, ktoré vedú k násiliu. Napriek tomu je v spoločnosti zakázaná iba ideológia nacizmu. Prečo? Aké ospravedlnenie má komunizmus?

Náboženský fanatizmus vznikol z ideológie. Vznikol z knihy, ktorá priamo vyzýva k násilnému zabitiu. Ideológiu, ktorá zjavne a dokonca v písomnej forme používa násilie ako presvedčovací nástroj, treba zakázať a  jej šírenie označiť ako trestný čin.

Tak ako bolo zrušené otroctvo, tak ako bola zakázaná katolícka inkvizícia, ktorá s posolstvom evanjelia a s kresťanstvom nemala nič spoločné, tak treba zakázať aj Islam. Nacionalizmus a náboženský fanatizmus je trestný čin vtedy, ak propaguje a používa násilie v spoločnosti. Korán násilie otvorene propaguje. Napriek tomu pápež Ján Pavol druhý Korán vyhlásil za Svätú knihu a bozkal ju. Na základe tejto skutočnosti sa dá za nebezpečný označiť aj katolicizmus. Prečo? Lebo súčasný pápež uznáva Korán a Islam ako náboženstvo, ktoré je možné zlúčiť s katolicizmom. Je možné zlúčiť tieto ideológie? Podľa znenia evanjelia a Koránu nie je to možné. Evanjelium jednoznačne uvádza, že jediná cesta k Bohu je Ježiš Kristus. Ak jediná, tak Mohamed, Budha, alebo Panna Mária, nie je cesta k Bohu. Každá iná alternatíva je vylúčená. Pritom ježiš kristus vyslovene zakazuje šíriť evanjelium akoukoľvek formou násilia. Jediná forma je slovo a skutky lásky k blížnemu pod vedením Svätého Ducha. Naša spoločnosť sa uberá úplne iným smerom. Uberá sa k vzniku ekumenického náboženstva, ktoré uznáva násilie ako formu presvedčovania. Uberá sa k zákazu biblického kresťanstva. Ako inak sa dá nazvať ideológia LGBTI, ktorá je násilnou formou (aj dúhový pochod je prejav násilia, aj protispoločenský zákon je prejav násilia) implementovaná do náboženstva.

https://www.youtube.com/watch?v=MlqgL-hAC-M

Uznávaním protispoločenských ideológií, ktoré sa implementujú do spoločnosti násilnou formou spôsobuje reťazenie násilia v ďalších generáciách vychovaných pod vplyvom systémovo zabehnutých ideológií.

Náboženstvo islamu sa riadi náboženskou knihou Korán, ktorú moslimovia považujú za slovo Božie zjavené prostredníctvom archanjela Gabriela Mohamedovi. Zjavenia trvali dohromady 23 rokov v rokoch 609–632 po Kristovi. Princípom islamu je praktizovanie náboženských rituálov, ktoré považujú násilie a otroctvo za nástroje šírenia islamu. Islam neuznáva právo na existenciu ľudí, pokiaľ neprijímajú islam. Život človeka, ktorý neverí v Alaha, je podľa Koránu zbytočný a bezcenný. Zbytočne zaberá miesto na Zemi a preto ho treba zabiť alebo využiť vo svoj materiálny prospech hovorí Korán v kapitole 47 verš 4: „A keď sa stretnete s neveriacimi, udrite ich po krku, a až im spôsobíte úplnú porážku, pevne ich spútajte! A potom ich buď omilostite, alebo ich prepustite za výkupné, pokiaľ vojna neodloží svoje bremeno. A tak nech sa stane! Keby Boh chcel, pomohol by si sám proti nim, avšak neurobí tak preto, aby vás podrobil skúške. A Boh nedopustí, aby sa stratili skutky tých, ktorí boli zabití na ceste Božej.“ Korán kapitola 8 verš 55: „Najhoršími z tých, čo po zemi chodia, sú u Boha tí, ktorí odmietli veriť a veriť ani nebudú.“ Kapitola 8 verš 69: „Jedzte z toho, čo ste ukoristili, je to dovolené a dobré. A bojte sa Boha. Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý.“

Moslimskí emigranti sú podľa Koránu povinní pomáhať ďalším emigrantom. Emigrantom sú povinní pomáhať aj tí moslimovia, ktorí neemigrovali a zostali doma:

Kapitola 8 verš 72: Tí, ktorí uverili a emigrovali a usilovali sa svojimi majetkami a dušami svojimi o cestu, ktorú Boh určil a tí, ktorí im útočište poskytli a pomohli im a podporili ich, tí sú jeden druhému dôverníkmi. Ak by však žiadali o vašu pomoc a podporu ohľadom náboženstva, je vašou povinnosťou pomôcť im...

Moslimovia považujú Korán za svoju ústavu. V krajinách, ktoré ovládol islam, je Korán súčasťou legislatívy. Islam ovládol dnešné moslimské krajiny emigráciou, vznikom menšinových komunít a následne vojnou, ktorou násilne zaviedol ustanovenia Koránu do právnych ustanovení krajiny.

Boh je spravodlivý a nikoho nenúti, aby sa stal veriacim. V histórii sa aj tzv. kresťania uchýlili k náboženským vojnám a násilnému šíreniu kresťanstva, napriek tomu, že evanjelium násilné šírenie kresťanstva nepovoľuje. A v tom je ten rozdiel medzi šírením islamu podľa Koránu a kresťanstva podľa evanjelia. Moslimovia šíria Islam v súlade s tým, čo ich učí Korán. Korán povoľuje šíriť islam násilím, ale evanjelium výlučne iba hlásaním. Korán vojnou a násilím núti veriť v Alaha a praktizovať islam, ale evanjelium dáva slobodu rozhodnúť sa veriť v Boha a praktizovať kresťanstvo. Ak kresťania šírili a šíria kresťanstvo vojnou, násilím, alebo akýmkoľvek nedobrovoľným obmedzovaným slobody, tak to robili a robia v rozpore s evanjeliom a nemožno ich považovať za kresťanov.

Európske krajiny majú  svoje právne ustanovenia založené na základných ľudských právach, ktoré vychádzajú zo znenia základných desiatich prikázaní uvedených v 20 kapitole knihy Exodus Starého zákona Biblie a rozvinutých v evanjeliách. Ústava slobodných európskych štátov dáva slobodu vierovyznania a ochraňuje život a majetok každého občana. Korán ochraňuje iba veriacich podľa Koránu. Ostatných povoľuje zabiť, zotročiť a olúpiť.

Štáty, ktoré si svoju existenciu založili na základných ľudských právach musia odmietnuť ideológiu (napr. fašizmus), ktorá tieto práva priznáva iba vyvoleným a ostatným nie. Islam písomným znením Koránu evidentne popiera ústavu založenú na základných ľudských právach. Napriek tomu štáty európskej únie otvorili priestor pre šírenie islamu v Európe dávno pred imigračnou krízou spôsobenou vojnou v Sýrii a v Severnej Afrike. Napr. katolícke Španielsko prijalo zákon o náboženskej slobode v júli 1967. V roku 1989 vznikla Únia islamských združení, pod záštitou Španielskej islamskej komisie, s ktorou španielska vláda spolupracuje. V roku 1992 sa spoločne  podieľali na projekte integrácie druhej generácie moslimských imigrantov do spoločnosti podpísaním zmluvy o výučbe arabčiny a náboženstva.[3] V hlavnom meste v Madride  sa nachádza významné Islamské kultúrne centrum a od roku 1992 veľká mešita Abú Bakra. Islamská komunita vydáva napríklad vlastnú odbornú revue Verde Islam.

V katolíckom Taliansku v roku 1984 –1995 bol realizovaný projekt veľkého islamského centra v Ríme a v Miláne, ktorý financovala Saudská Arábia. Dnes sú v Taliansku mešity v Ríme a v Miláne v susedstve katolíckych kostolov.  Napriek tomu, že Taliansko je metropolou katolicizmu snaží sa rozvíjať rôzne formy kresťansko-islamského dialógu. Opozícia voči islamu je považovaná za porušovanie ľudských práv. Napr. politika talianskej ultrapravičiarskej strany Liga Severu, ktorej následkom došlo k zbúraniu mešity vo Verone v roku 2008, pripisujú moslimovia práve ako zásluhu tejto strany a varujú pred jej „protiislamskou“ politikou.

V Nemecku dnes žije početná komunita moslimov, ktorú na území Nemecka tvorí asi štyri milióny moslimov. Už  v priebehu  17.storočia  sa v Nemecku usadzovali  obchodní agenti moslimského vierovyznania a moslimskí cestovatelia, ktorí sa tam oženili, zajatci, ktorí sa kresťanskej pôde „prispôsobili“ ba dokonca konvertovali ku katolíckej cirkvi.  V polovici 18.storočia nastala nová fáza vzťahov  medzi nemeckými štátmi a moslimami v súvislosti s mocenskými ambíciami Pruska.  V druhej polovici 18.storočia  slúžilo v pruskej armáde približne tisíc moslimov.  Zo strany pruských kráľov, stúpencov osvietenstva, bol moslimským vojakom  venovaný dostatočný  záujem  o ich duchovné a osobné potreby. Svojim kultovým činnostiam sa mohli venovať v čase svojho osobného voľna.  Už prvá skupina tureckých ochrancov dostala k dispozícii miestnosť na účely modlitebne. Prvú mešitu dal  v Prusku postaviť Friedrich II.  V priebehu 18. storočia mal Berlín rozsiahle diplomatické styky s Istanbulom, ktoré bolo založené hlavne na vzájomnej hospodárskej a najmä vojenskej spolupráci. V roku 1863 podpísala Osmanská ríša sériu obchodných dohôd s nemeckými mestami a o rok neskôr bola dohodnutá už medzi Prusmi a Osmanmi  colná únia. V nemeckých mestách sa už začínali nachádzať síce skromné, ale funkčné mešity. Prvá fáza stykov vyvrcholila v šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch 19.storočia za vlády kancelára Bismarcka.  Tieto vzťahy potvrdzuje aj fakt, že v roku 1866 bol v Berlíne  zriadený moslimský cintorín  a vedľa neho výstavná mešita. Do začiatku prvej svetovej vojny sa moslimská komunita v Nemecku výrazne rozrástla, najmä v Berlíne a to v súvislosti so zahraničnou politikou Nemecka. Po prvých úspechoch centrálnych mocností v prvej svetovej vojne ich počet len stúpal. Najväčšia a najucelenejšia moslimská komunita sídlila v Berlíne. Práve táto komunita začiatkom 20-tych rokov vybudovala mešitu v štvrti Wilmersdorf, fungujúcej dodnes. Novú vlnu moslimov do Nemecka priniesla druhá svetová vojna. Tú tvorili hlavne tzv. “prebehlíci“ zo sovietskej armády, ktorí sa rozhodli po zajatí spolupracovať s Treťou ríšou.  Na uspokojovanie ich duchovných potrieb slúžili jednotky moslimských imámov, ktorí pochádzali z Blízkeho východu, iní prechádzali školením na Fakulte islamských štúdií pri univerzite v Gottingene. Po skončení vojny časť moslimov zo ZSSR a Balkánu spolu s „nemeckými“ moslimami vytvorila akúsi základňu pre nasledujúcu moslimskú komunitu v Nemecku.  Táto komunita v roku 1951 založila Duchovnú správu pre moslimských utečencov v Spolkovej republike Nemecko, fungujúcu dodnes. Po roku 1973, kedy sa obdobie ekonomického rastu skončilo, Nemecko obmedzilo nábor zahraničných robotníkov, mimo krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V tom čase pracovalo v Nemecku viac ako 600 tisíc Turkov a Kurdov. Mnohí, ktorí prichádzali za prácou s pôvodným zámerom vrátiť sa po čase späť do Turecka, sa rozhodli usadiť natrvalo potom, čo zanikla v Nemecku možnosť opätovne sa zamestnať. Z tohto dôvodu sa v 70.tych rokoch sťahoval do Nemecka veľký počet rodinných príslušníkov. Nemecko, okrem ekonomického prisťahovalectva  v 60-tych a 70-tych rokoch, sa v neskoršom období stalo cieľovou krajinou množstva utečencov. Komunity moslimov sa sústreďujú hlavne vo veľkých priemyselných centrách.  Berlínska časť Kreuzberg, kde cudzinci tvoria tretinu obyvateľov, sa právom prezýva „Malý Istanbul“. Rozsiahlu komunitu v mestách  tvoria Turci, Kurdi ale aj  Pakistanci, Iránci  a iní. V Nemecku je vybudovaná celá sieť mešít, charitatívnych a misijných organizácií. Mešity prijímajú imámov a učiteľov, ktoré vysiela z Turecka  vládna  organizácia Diyanet Isleri Baskanligi. Najvýraznejšiu alternatívu predstavuje nevládne zoskupenie Milli Gorus ( Národný postoj) s centrálou v Kolíne. V Nemecku vychádzajú miestne islamské noviny aj v jazyku moslimských komunít či veľké turecké denníky (Hurriyet),   rozhlas a televízia (Dusseldorf) vysielajú celodenné turecké programy.

Podobný vývoj šírenia islamu majú všetky európske krajiny, ktoré uznali v čase svojho historického vývoja verejné šírenie a praktizovanie islamu za súčasť slobody vierovyznania v zmysle základných ľudských práv a slobôd národných ústav a paradoxne tak otvorili cestu k tomu, aby ich islam ovládol a obmedzil ústavné práva a slobody ľuďom, ktorí islam odmietnu.

Keďže Islam prostredníctvom Koránu popiera právo na slobodný život ľudí, ktorí Islam neprijímajú, treba ho zakázať tak, ako je zakázaný fašizmus. Islam je len iný prejav fašizmu, pretože dáva právo veriacim v Allaha, aby zabíjali a olupovali neveriacich v Allaha. Ak islam nebude dôsledne zakázaný, stanú sa ďalšie štáty jeho korisťou. Zanikne sloboda vierovyznania a sloboda života, tak ako zanikla všade tam, kde ovládol krajinu fašizmus. Tento zánik slobôd môžeme vidieť v tých krajinách, ktoré islam už ovládol.

Z kresťanského hľadiska utečencom treba pomáhať, lebo aj utečenec je môj blížny. Dôsledne však treba dbať o to, aby utečenec nemohol šíriť a praktizovať islam, pretože islam rovná sa násilie voči ostatným a zánik ľudských práv a slobôd pre tých, ktorí islam odmietnu.