Manželstvo pred Bohom – trojitý povraz, ktorý sa nepretrhne.

Veľa mladých ľudí má dnes názor, že svadobný obrad pre ich vzťah nie je potrebný. Žijú si vo voľných partnerských vzťahoch, v ktorých mnohí nadobúdajú „spoločný“ majetok a mnohí majú aj deti. Voľný partnerský vzťah si obhajujú pocitom lásky, na ktorý nepotrebujú sobášny list a prstienok na ruke. Dôležitý je pre partnerov aj fakt , že vzťah môžu kedykoľvek ukončiť bez potreby súdneho konania, bez potreby papierovania a behania po úradoch.

Takáto obhajoba partnerského vzťahu sa dá nazvať len jedným slovom „NEZODPOVEDNOSŤ“. Neochota zobrať zodpovednosť za svoj život, za život svojho partnera a prípadne detí narodených v partnerskom vzťahu prináša mnoho problémov.

Najväčším problém vidím v tom, že partneri klamú samých seba v oblasti úprimnej lásky.

Čo je to za lásku k partnerovi, ak si nechávam v podvedomí otvorené únikové dvierka? Znamená to, že pri vážnych problémoch, ktoré môžu nastať v partnerskom vzťahu v dôsledku choroby alebo zlej ekonomickej situácie, zbabelo z partnerského vzťahu uniknem?

Partnerský vzťah, ktorého vyvrcholením nie je svadba, klasifikujem preto ako vzťah dvoch sebcov. V tomto vzťahu sa počíta zo sebectvom minimálne jedného z partnerov.

Takýto vzťah naráža na problém, ktorý by som definoval ako „Rozdelený DOM (DOMÁCNOSŤ)“. Je normálne, že manželia si spoločne budujú svoju domácnosť nadobúdaním spoločného majetku. Je normálne, že manželia budujú zázemie pre svoje deti. Toto zázemie tvorí rodina a majetok. Rodina nie je len otec a mama, ale aj starí rodičia, tety a strýkovia atď. Rodina tvorí spoločenstvo, v ktorom deti nadobúdajú pocit spolupatričnosti. Spoločný majetok, akým je byt, dom, nábytok, auto dáva zázemie a istotu domova deťom ale aj manželom.

Partnerský vzťah namiesto manželstva nedokáže plnohodnotne poskytnúť toto zázemie. Nadobúdanie majetku, ak si ho zmluvne neupravia medzi sebou, nie je bezpodieľové. Partnerský vzťah nepozná slovo „spoločné“, aj keď môže byť snaha partnerov, to tak prezentovať, nie je však možné bezpodieľové vlastníctvo, a tak sa buduje vzájomná sebecká nezávisloť. Táto nezávisloť nie je prejavom úprimnej a obetavej lásky. V partnerskom vzťahu je pocit rodiny, pocit že niekam patrím, iba dočasná ilúzia.

Touto ilúziou rodiny v partnerskom vzťahu sú postihnuté najmä deti. Čím sú staršie, tým sa im môže zdať čudnejšie, prečo nemajú všetci v rodine spoločné priezvisko. Kvôli priezvisku sa cítia menejcenne oproti deťom z manželských vzťahov, v škôlke a škole.

V partnerskej domácnosti sú deti neustále konfrontované s neistotou, ktorú na nich prenáša minimálne jeden z partnerov. Neistota pramení z rozpoznania toho, že širšia rodina partnerov sa vzájomne nepokladá za rodinu. Neistota ďalej pramení z rozpoznania rozdielneho vlastníctva „spoločného“ majetku partnerov. Táto neistota prináša neustály podvedomý stres, ktorý sa stupňuje pri nezhodách v partnerskom vzťahu.

V partnerskom vzťahu je oveľa väčšia neochota riešiť problémy ako v manželskom vzťahu. Partnerský vzťah nedisponuje manželským sľubom, potvrdeným zmluvou  V partnerskom vzťahu matka a deti ťahajú vo väčšine prípadov, za kratší koniec a omnoho viac sa podriaďujú sebeckým chúťkam muža. Partnerský vzťah je dom založený na piesku. Pri prvej vlne problémov sa väčšinou rozpadá.

Manželský vzťah založený aj sobášnym listom je vzťah založený na skale, ktorý odoláva vlnám negatívnych životných udalostí a má podporu celej širšej rodiny. Manželský vzťah je prejavom úprimnej lásky, je prejavom ochoty obetovať sa pre blaho a prosperitu rodiny. Sobášny list je zmluva, ktorá potvrdzuje záujem partnerov dodržať manželský sľub.

Viem, že veľa ľudí trpí v manželskom zväzku. Dôvodom tohto utrpenia nie je však zväzok ako taký. Dôvodom je vždy sebectvo jedného z manželov. V prípade tohto sebectva je len jeden rozdiel medzi partnerským a manželským vzťahom. Tým rozdielom je spravodlivejší rozchod. V partnerskom vzťahu, keďže neexistuje spoločné vlastníctvo, si každý zoberie to svoje a veľa krát jeden druhého okradne, lebo investícia do majetku bola spoločná. Ak sú v partnerskom vzťahu deti, aj tak sa súdnemu konaniu o výživné partneri nevyhnú. Deti sú spravidla automaticky pridelené matke, pretože matka, žijúca v partnerskom vzťahu, je slobodná matka. Muž (otec) nie je tak viazaný k deťom, ako matka.

Ak sa kvôli sebectvu rozpadá vzťah, tak tento vzťah od začiatku v skutočnosti nebol založený pred Bohom. Iba Boh skúma a vidí srdcia ľudí. Manželstvo mohlo začať sobášnym obradom v kostole, v cirkvi, na úrade, ale v skutočnosti aj tak nejde o manželstvo, ak je uzavreté z donútenia, zo sebeckej túžby, z túžby po majetku alebo spoločenskom postavení. Manželstvo je rozhodnutie obetovať sa z lásky pre blaho druhého, a následne pre blaho svojich detí.

V manželstve je rozchod spravodlivejší v tom, že sa dá majetok spoločne nadobudnutý súdne rozdeliť tak, aby matka a deti mali zázemie aj po rozchode. Rodina otca sa napriek rozvodu manželov stále pokladá za rodinu a v mnohých prípadoch, táto rodina je ochotná matke a deťom pomôcť.

Biblia hovorí, že rozdelený dom neobstojí a podľahne silnému tlaku zlého. Zlo je veľmi veľké a úprimnú a obetavú lásku nepodporuje.

V Biblii je aj napísané, že trojitý povraz sa nepretrhne. Ak sa dvaja ľudia majú radi a svoju lásku spečatia manželstvom nielen pred ľuďmi ale aj vo viere pred Bohom, tak ich zväzok je spojený láskou troch osôb: muža, ženy a Boha. Tento trojitý povraz diabol neporazí.