Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!

Keď  sa spýtate detí od 10 do 18 rokov či veria v Boha, či poznajú Ježiša Krista, tak sa Vám väčšina z nich s výsmechom alebo nechápavo pozrie do očí a spýta sa: „Prečo by som mal/mala veriť?“ Keď sa tých istých detí spýtate, či boli pokrstené, tak väčšina z nich Vám povie, ANO.

Slovensko je údajne kresťanská krajina. Má takmer v každej obci minimálne jeden kostol a vo väčšine obcí až dva kostoly. Dalo by sa povedať, že 90 % novonarodených detí dávajú rodičia pokrstiť v kostole na základe náboženskej tradície katolíckej alebo evanjelickej cirkvi.

Odhadujem, že 50 % takto pokrstených detí, chodí občas s rodičmi do kostola, absolvujú nejakú náboženskú výuku a z domu odpozorujú trochu náboženskej tradície a zvykov, najmä pri rôznych náboženských sviatkoch.

Pre ostatných 50 % pokrstených detí, ich „skúsenosť“ s náboženstvom krstom v kostole skončila z rôznych príčin. Najčastejšou príčinou sú neveriaci rodičia, ktorí odmietli náboženstvo svojich predkov a pokrstiť svoje deti dali len zo slušnosti k širšej rodine alebo z tradície a povery.

Ježiš Kristus však kresťanov učí, aby deti nechali prichádzať k Nemu, inými slovami, aby deti k Nemu privádzali.

Lukáš 18:15-17 Prinášali k nemu aj nemluvňatá, aby sa ich dotkol. Keď to videli učeníci, okrikovali ich.  Ale Ježiš si ich zavolal a povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo! Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“

Rodičia však deti k Ježišovi neprivádzajú. Miesto Ježiša Krista v živote rodičov zaujala náboženská tradícia alebo ľahostajnosť a dokonca ATEIZMUS. Rodičia si splnia náboženskú povinnosť a pokrstia svoje dieťa. Niektorí rodičia pokračujú s náboženskými povinnosťami ďalej a dajú dieťa na náboženstvo, ďalej dieťa absolvuje prvé prijímanie, birmovku alebo konfirmáciu, a dieťa chodí s rodičmi niekedy do kostola. Frekvencia návštevy kostola je u rodín s deťmi rôzna, ale skôr sporadická.

Nechcem však riešiť dodržiavanie náboženských tradícií a rituálov, ktoré sa nezakladajú na evanjeliu Ježiša Krista, ale na ľudskom náboženskom učení tej, ktorej cirkvi. Chcem poukázať na to, že hoci sa ľudia na Slovensku tvária, že sú kresťania, v skutočnosti nimi nie sú. Vizitkou kresťanskej spoločnosti sú práve deti.

Urobte si vlastný mini prieskum a spýtajte sa detí či veria v Boha. Pravdepodobne zistíte, že deti o Bohu vedia veľmi málo. O Ježišovi Kristovi majú rôzne skreslené predstavy a nepoznajú Ho osobne. Rodičia a cirkev, do ktorej patria v skutočnosti dieťa k Ježišovi Kristovi nikdy nepriviedli. Mnohí rodičia žijú v hriechu a nie sú ani schopní priniesť svoje deti k Ježišovi. Mnohí rodičia neboli svojimi rodičmi tak isto prinesení k Ježišovi. Priniesli ich iba do kostola, do náboženstva, do spleti ľudových tradícií a zvykov, ktorých korene sú mnoho krát v poverách a čaroch pohanských kultúr.

A tak vznikol na Slovensku náboženský kruh, kde generácia za generáciou neprichádza k Ježišovi a bráni svojím životom v hriechu prichádzať deťom k Ježišovi Kristovi.

Tiež sa mi to stalo. Napriek náboženstvu, v ktorom som vyrastal ma moja rodina k Ježišovi nepriviedla. Skôr ma priviedli svojím vzorom správania sa k alkoholizmu, k fajčeniu, k škaredému rozprávania a k sebeckému štýlu života. Tak ako moji rodičia sa stali bez viery v Ježiša, len náboženskými ľuďmi, bojujúcimi o svoje potreby vlastnými silami, aj ja som sa stal kópiou mojich predkov.

Ani učitelia v škole a škôlke ma nepriviedli k Ježišovi. Ani pán farár katolíckej cirkvi mi nikdy nevysvetlil evanjelium a nepriviedol ma k Ježišovi, hoci mal na to príležitosť. Ani vyučovanie katolíckeho náboženstva ma nepriviedlo k Ježišovi.

K Ježišovi ma napokon priviedli ľudia, ktorí v Ježiša Krista uverili z úprimného srdca na základe pravdy evanjelia. Mojím osobným prijatím Ježiša Krista bol náboženský kruh tradície, zvykov, nevery a ateizmu preťatí. Moja manželka a ja veríme v Ježiša Krista a v Jeho slovo. Napriek tomu, že nás rodičia nechali pokrstiť v kostole, nechali sme sa opätovne pokrstiť ponorením do vody. Rodičia nás krstom nepriniesli k Ježišovi ale do náboženstva. Krstom v dospelosti sme opustili akékoľvek náboženstvo a stali sme sa kresťanmi, ktorí chcú žiť na slávu Ježiša Krista.  Naše deti sme preto nepriniesli do kostola a nedali sme ich pokrstiť. Priviedli sme ich najskôr k Ježišovi Kristovi a nechali sa pokrstiť z vlastnej vôle a krstom vyjadrili svoju vieru a prijatie Ježiša Krista.

Nie je dôležité miesto krstu, nie je dôležitá osoba, ktorá krstí, dôležitý je symbol krstu a tým je rozhodnutie prijať Ježiša Krista a nasledovať ho s radostným srdcom.

Skutky 8:36-39 Ako išli cestou, došli k akejsi vode a eunuch vravel: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ Filip mu povedal: »Ak veríš z celého srdca, slobodno.« A on odpovedal: »Verím, že Ježiš Kristus je Boží Syn.« Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale šiel svojou cestou plný radosti.